V mnohých z nás sa vytvoril istý vzorec, na základe ktorého sa snažíme žiť podľa noriem, očakávaní a posudkov spoločnosti. No paradoxom je, že spoločnosť vlastne tvorí každý z nás, pričom každý sa najradšej zaoberá sám sebou. Pred kým sa tak vlastne chceme pretvarovať? Mali by sme tak byť úprimní predovšetkým k nášmu ja a isté morálne alebo i iné ciele si budovať či uvedomiť v prvom rade vo svojej hlave. Samozrejme, môžeme sa inšpirovať ideami, alebo istými zákonmi väčšiny alebo príkladných jedincov, pokiaľ sú však skutočne správne, čo musíme posúdiť jedine sami.
Bezhlavé nasledovanie všetkých noriem či skôr spoločenských „požiadaviek“ totiž vedie k lineárnemu životnému štýlu a ten tvorí neefektívnu zaneprázdnenosť a šedý stereotyp, aký nás však úprimne nerobí šťastným, maximálne tak zabudnuteľným stredom, ktorý sa bojí mať vlastné predstavy, sny a nározy, čo aj tak nikto neocení.
Logicky tak môžeme povedať, že práve lineárnym spôsobom života žiaľ žije veľmi veľa ľudí. Vyzerá to tak, že človek sa ráno vlastne zobudí s myšlienkami, či všetko vraví a robí tak, ako si to možno väčšina vyžaduje, božechráň použiť svoju vlastnú hlavu! Také rebelstvo, fuj! Takéto názory sú tak vlastne nekončiacim kŕčom a človek sa od rána do večera bojí, aby čo i len trošičku omylom a svojou ľudskosťou nevybočil z rovnej línie spoločnosti. Pritom si však stačí uvedomiť, že každý z nás je iný a preto je nemožné, aby sme všetci kráčali tou istou cestou. Na človeku je (nielen) podľa môjho názoru krásna a zaujímavá práve jeho originalita či odlišnosť, ktorou disponuje každý z nás. Škoda len, že sa ju lineárnym životným štýlom snažíme zabiť.
Nejedenkrát som dokonca čítal a počul, že vysoké percento ľudí na smrteľnej posteli ľutuje predovšetkým jednu vec, a to že žili podľa noriem väčšiny a zabudli žiť podľa vlastných myšlienok či snov.